Záhadný oheň

Ak žijete v dome, v ktorom straší, máte istú nádej, že sa po čase s duchmi skamarátite. Ak však žijete v dome, v ktorom z ničoho nič vzplanie požiar, je to o dosť horšie. Rodina Saayedrových z Panamy už niekoľko mesiacov žije v strachu o svoj život a tiež o svoj majetok. V ich dome sa totiž pred niekoľkými mesiacmi začal prejavovať nevysvetliteľný úkaz.

Jedného popoludnia, keď Diana Saayedrová prebaľovala svoje osemmesačné dieťa, zacítila v dome dym. Otočila sa a uvidela malý, červenomodrý plameň v jednom z kútov izby. Rýchlo utekala do kuchyne po vodu, snažila sa ho uhasiť, avšak plameň preskočil na kreslo a z kresla na knižnicu. Potom náhle prestal. Ostali po ňom len malé prepálené miesta. Ďalšie dni sa nevšedný jav opakoval. Plamene sa striedavo objavovali v kuchyni, obývačke či v spálni. Manželia zavolali na pomoc hasičov. Tým sa podarilo požiar uhasiť, ale bytové zariadenie bolo úplne zničené. Technici dôkladne prezreli elektrické vedenia, avšak nenarazili na nič, čo by mohlo požiare spôsobovať. O prípad sa začali zaujímať média, parapsychológovia aj cirkev.

Problémy s ohňom nastali aj v susednom dome. Zúfalí obyvatelia dokonca zbúrali zadnú časť domu v nádeji, že objavia zdroj tajomných požiarov. Nenašli však vôbec nič.

Novinárka Anna Gonzálesová strávila v dome Saayedrovcov dva dni a stala sa svedkom veľmi zvláštnych udalostí. Raz ráno počula volať Dianu o pomoc. Nešťastnica stála v obývačke a blúzku mala v plameňoch. Anna utekala ako o život do kuchyne po kanvicu s vodou, ale voda prskala na horiacej blúzke ako keby ju liala na rozpálený olej. Plamene mali modrasté zafarbenie, postupne červenali a rýchlo sa šírili od pásu nahor. A zrazu len tak zmizli. Diana nemala na tele žiadne zranenia, bola len v šoku. Neskôr vypovedala psychiatrom, že niekoľkokrát horeli aj plienky, ktoré menila svojmu dieťatku. Stalo sa jej to dokonca aj na prechádzke v parku.

------------------------

Pokračovanie nabudúce

Mŕtva ma počula

Pani Júlia sa aj dnes desí príbehu, ktorý jej porozprávala jej dobrá kamarátka Hanka.

"Moja kamarátka Hanička je už desať rokov hrobárkou. Nie, že by ju táto práca nejako bavila, ale potrebuje peniažky a tak nemala na výber. No a práve tu sa stretla s rôznymi udalosťami, ktoré si nedokázala racionálne vysvetliť," začína svoje rozprávanie so zatajeným dychom pani Júlia.

"Raz sme sa stretli u mňa doma aj s ešte jednou priateľkou a ja som Hanke navrhla, aby nám povedala nejaké tie duchárčiny. Nikdy som ich nebrala vážne a tak som aj slovo duchárčiny povedala v humornom tóne. Hanka mi však ihneď na to povedala, že všetko je čistá pravda a že aj pán farár dosvedčí jednu nevšednú udalosť. Netrpezlivo sme teda čakali, čo sa jej prihodilo. Jedného dňa vraj pripravovala mŕtvu na uloženie do rakvy. Chcela jej obliecť posledné šaty, avšak mŕtvej stŕpla pravá ruka. Inokedy by ruku musela zlomiť, teraz však mŕtva bola jej príbuzná a tak sa jej prihovorila. Vraj ju poprosila nech tú ruku zdvihne. A ona ju fakt zdvihla! Tá mŕtva žena ju počula. Hanka celá preľaknutá utekala za farárom a ten ju nasledoval do domu smútku. Aké bolo ich prekvapenie, keď ruka bola ešte stále zdvihnutá. A obaja vedeli, že sa stali svedkami niečoho neuveriteľného," dopovedala neuveriteľnú historku Júlia. Keď jej Hanka ukázala aj fotku tej mŕtvej so zdvihnutou rukou, uverila na tieto záhadné príbehy.

Milí čitatelia, ak ste aj vy zažili nejaký neuveriteľný príbeh, pošlite mi ho na adresu misko@zasmejsa.sk!

Upozornenie: Posielajte len príbehy, ktoré sa vám alebo vášmu okoliu naozaj stali.

Amityville: Príbeh, ktorý vydesil Ameriku

Horor v Amityville – Skutočný príbeh je názov najpredávanejšej knihy autora Jaya Ansona. Prvýkrát bola na pulty kníhkupectiev uvedená v roku 1977. Podľa knihy boli natočené aj dva filmy – Horor v Amityville (1979) a 3:15 zomrieš! (2005). Kniha vraj bola napísaná podľa skutočných udalostí, dodnes sa však vedú spory ako to naozaj bolo.

Stručný popis udalostí

V decembri 1975 sa George Lutz, jeho manželka a ich tri deti presťahovali do veľkého holandského koloniálneho domu na Ocean Avenue 112 v Amityville, ktorý sa nachádza na južnom pobreží Long Islandu v štáte New York. Trinásť mesiacov pred ich sťahovaním, sa v dome stal krvavý zločin. Ronald DeFeo vystrieľal v návale hystérie celú svoju šesťčlennú rodinu. Po 28 dňoch, Lutzovci opustili dom, pretože v ňom vraj nemohli vydržať. Vraj pobyt v tom dome im spôsoboval traumu, cítili a videli paranormálne javy.

Kniha
Táto časť je čerpaná z knihy Jaya Ansona, Horor v Amityville – Skutočný príbeh

Dom v Amityville zostal 13 mesiacov po DeFeových vraždách neobývaný. V decembri 1975 sa rozhodli dom kúpiť manželia Lutzovci, pretože ponuka bola podľa nich veľmi výhodná. Sídlo sa predávalo za cenu 80 000 amerických dolárov. Šesť izbový dom bol postavený v štýle holandského kolonializmu a mal charakteristickú manzardovú strechu. Súčasťou domu boli aj bazén a lodenica. George a Kathy sa zosobášili v júli 1975 a každý mal svoj vlastný dom. Svoj spoločný život však chceli začať v novom bývaní. Kathy mala tri deti z predchádzajúceho manželstva - Daniela (9), Christophera (7) a Melissu (5). Taktiež mali aj psa, kríženca malamuta a labradorského retrievera, ktorý sa volal Harry. Počas prvej prehliadky domu im realitný maklér povedal o strašných vraždách z pred roka a vyzval Lutzovcov aby o kúpe popremýšľali. Po spoločnom zvážení George a Kathy usúdili, že im temná minulosť domu neprekáža.

George a Kathy ukazujú články o udalostiach v Amityville

Rodina sa do domu nasťahovala 23. decembra 1975. Podstatná časť nábytku DeFeových bola stále v dome, pretože to bolo súčasťou kúpnej zmluvy. Priateľ Georga Lutza si preštudoval históriu sídla a poradil Georgovi aby dal domu požehnať. V tom čase bol však George metodista a netušil ako sa to robí. Kathy však bola katolíčka a tak to Georgovi vysvetlila. George našiel jedného katolíckeho kňaza, ktorý s posvätením domu nemal problémy. Volal sa Otec Ray. (V Ansonovej knihe je kňaz uvádzaný ako Otec Mancuso. V skutočnosti sa však volal Otec Ralph J. Pecoraro).

Otec Mancuso bol právnik, sudca Katolíckeho súdu a psychoterapeut, ktorý žil v miestnej fare. Prišiel k Lutzovcom na vykonanie aktu požehnania. Bolo to 23. decembra 1975 popoludní, rodina si v tom čase vybaľovala osobné veci. Vstúpil teda do budovy a začal vykonávať obrad. Keď prvýkrát švihol na stenu svätenou vodou a začal sa modliť, z ničoho nič začul hlboký mužský hlas, ktorý ho požiadal aby „vypadol“. Otec Mancuso zo strachu ušiel z domu a tomto incidente Gerogovi a Kathy nepovedal. Na druhý deň Otec Mancuso telefonoval Georgovi a povedal mu aby zostal v izbe kde on sám počul ten strašný hlas. Bola to miestnosť na druhom poschodí, kde Kathy plánovala zriadiť šijaciu izbu. Predtým slúžila ako spálňa Marcovi a Johnovi DeFeovým. Telefonický hovor bol prerušovaný a po návšteve dostal Otec Mancuso vysoké horúčky a na rukách sa mu objavovali pľuzgieriky podobné stigmám.

Údajný dom hrôzy v Amityville

Na začiatku Kathy s Georgom necítili v dome nič nezvyčajné. Neskôr v jednom rozhovore priznali, že „ku koncu to vyzeralo, ako keby obaja žili v samostatných domoch“.

Niektoré zo záhadných udalostí neskôr Lutzoví popísali takto:

• George sa vždy prebúdzal okolo 3:15 ráno a niečo ho zakaždým nútilo ísť skontrolovať lodenicu. Neskôr sa dozvedel, že spomínaný čas sa zhodoval s časom DeFeových vrážd.

• Dom bol zamorený húfmi múch, čo bolo nezvyčajné, keď berieme do úvahy, že bolo zimné obdobie.

• Kathy sa snívali čudné nočné mory o vraždách, neskôr ich deti začali spávať s nimi a to v rovnakých polohách, v akých boli nájdené obete vrážd.

• Kathy objavila skrytú miestnosť za regálmi v pivnici. Steny boli natreté na červeno a miestnosť predtým nebola uvedená v plánoch domu. Táto izba sa neskôr stala známou ako Červená izba. Tento priestor mal hlboký vplyv na ich psa Harryho, ktorý sa odmietal zdržiavať v jej blízkosti a správal sa tam ako keby odtiaľ sálalo niečo veľmi zlé.

• V dome boli studené miesta a občas cítili vôňu parfumu, pričom nebol nájdený zdroj vetra či potrubie, ktoré by záhady vysvetlili.

• Raz večer obaja sedeli v obývačke a zrazu zbadali z kozubu vykúkať "ohnivočervenú tvár diabla".

• Ich päťročná dcéra Melissa sa vraj "rozprávala so svojim imaginárnym kamarátom - prasiatkom Joddie".

• V obývačke sa v noci ozývali zvuky, ktoré vraj pochádzali " z neustáleho vyhrávania nemeckej kapely," keď Lutzoví zišli do obývačky, nikoho v nej nenašli.

• Neskôr si George uvedomil, že sa veľmi podobá na samotného vraha - Ronalda DeFea

• Keď raz v noci George kontroloval lodenicu, všimol si na oknách detskej izby, v ktorej spala Melissa, pár červených očí. Keď sa neskôr Melissy pýtal či nevidela tie červené oči, povedala mu: "Vidíš a nechcel si mi veriť, že Joddie existuje".

• Okná a dvere boli častokrát otvárané neznámou silou.

• Kathy si vraj ráno na tele nachádzala zvláštne červené škvrny, raz nadránom ju dokonca neznáme sily doslova zhodili z postele.

• Nezvyčajný otlačok, podobný telu prasaťa sa objavil v snehu pred domom 1. januára 1976.

• Zo steny v hale údajne vytekal zelený sliz.

• George zakopol o sochu čínskeho leva v obývačke. Keď sa pozrel na nohu, uvidel na nej jasné stopy uhryznutia.

• 30 cm kovoý kríž sa zrazu na stene sám od seba prevrátil hore nohami a bolo z neho cítiť spáleninu.
  

• George raz uvidel Kathy ako starú a bezzubú ženu s množstvom vrások na tvári.

Po zhodnotení situácie a udalostí sa rozhodli Lutzoví vykonať vlastné požehnanie 8. januára 1976. Georege držal v ruke kríž, pričom obaja odriekavali Otčenáš. Údajne im pri tom neznáme hlasy kričali, aby "okamžite vypadli z toho domu".

Situácia sa však po tomto pokuse ešte viac zhoršila. George i Kathy si nevedeli dať rady čo neskôr vyústilo do ich náhleho úteku z tohto sídla.

V noci 14. januára 1976 George, Kathy, ich tri deti a pes utiekli z domu na Ocean Avenue ani čo by ich bičom hnali. Už nikdy sa do toho domu nevrátili. Osobné veci im museli ísť vziať ich príbuzní, tí neskôr vypovedali, že žiadne záhadné javy sa počas ich prítomnosti v dome nevyskytli.

Dodnes sa vedú spory, či sa kniha zakladá na skutočne pravdivých udalostiach. Lutzoví vždy pre médiá tvrdili, že všetko sa stalo tak, ako je to opísané v knihe. Zaujímavé je ale to, že ďalší obyvatelia domu sa s nijakými paranormálnymi udalosťami nestretli. Na druhú stranu však musím povedať, že neskôr v tomto dome žil aj pán Peter O´Neil, ktorý zahynul pri teroristických útokoch na WTC v roku 2001.

Či už veríte alebo nie, to nechám na vás. Ja tomuto príbehu z časti verím.
----------
Zdroj & foto: www.wikipedia.org

Psycho vás pohltí. Doslova

Videli ste už klasický horor Psycho z roku 1960? Nie? Tak je najvyšší čas!


Najlepšie hodnotený hororový snímok všetkých čias natočil sám veľký Alfred Hitchcock na sklonku svojej kariéry. Bral ho (možno) ako jeden zo svojich horších projektov, veď na ňom šetril kde sa dalo. Film bol nakrútený čiernobielo, no a ako neskôr vysvitlo, práve tento počin spolu s majstrovskou hudbou vyniesli film do poriadnych výšin strachu.

Niekoľko filmových trikov ostalo legendárnych. Hitchcock naplno zapojil diváka do hry, častokrát si behom filmu vytvoríte vlastné rozuzlenie scén, ktoré však pravdepodobne dopadnú úplne inak. "Majster napätia", ako Hitchcocka označujú filmoví kritici, dokázal vytvoriť dusivú atmosféru už len záberom na siluetu domu.

Najväčší des pri premiére filmu však vyvolala samotná hlavná hrdinka Marion. Tá najskôr ukradne svojmu šéfovi 40 000 amerických dolárov. Na úteku stretá policajta, ktorému skrsne v hlave isté podozrenie a tak ju prenasleduje až k autobazáru, kde si Marion doslova "rýchlosťou blesku" zaobstará nové auto. Celú cestu ju prenasledujú otázky, ktoré by si mohol klásť jej nadriadený o zmiznutých peniazoch. Premýšľa, čo by mala urobiť. Počas noci ju na diaľnici zastihne búrka. Marion sa snaží udržať sa na ceste, zrazu však zistí, že sa ocitla pri nejakom moteli. Klope na recepciu a tam jej otvára mladík, ktorý ukončí jej životnú púť. Norman Bates. Poskytne jej ubytovanie v izbe číslo 1 a pozve ju na večeru. Odchádza do domu oznámiť návštevu svojej matke, ale tá s ňou nesúhlasí. Vraj je Marion skazená a nech sa neopováži vojsť do ich domu. Norman tak Marion pozve do svojej izbičky, ktorá je ukrytá za recepciou motela. Tu sa Marion dozvedá o čudnej vášni svojho hostiteľa - venuje sa preparovaniu vtákov. Naša zlodejka zisťuje prečo je Norman tak silne naviazaný na svoju psychicky chorú matku. Norman jej odpovedá veľmi stroho a Marion pocíti istý nepokoj. Rozlúči sa teda a odchádza sa osprchovať do svojej izby. Vojde do sprchy, pustí si osviežujúci prúd vody a pokúša sa upokojiť. Znenazdajky sa však odhrnie záves a Marion vykríkne od hrôzy. Uvidí totiž siluetu ženy, ktorá v ruke zviera obrovský nôž! Snaží sa s vrahyňou bojovať, ale ona do nej bodá jednu ranu za druhou. Marion lapá po dychu a pomaly dodýchava. Pri páde strháva záves. Kamera nás ešte zavedie do odtoku, ktorý pohlcuje zlodejkinu krv. Práve končí jedna z najznámejších a najdiskutovanejších filmových scén.

Ako celý film dopadne, vám už ale neprezradím. To si už musíte pozrieť sami. A verte mi, budete poriadne vydesení (alebo rozhorčení?).

Mestké legendy: Ucholak v uchu

Poznáte tie mestké povery či báchorky, ktoré sú zaručene pravdivé? Nie? Tak vám predkladám jednu, ktorú ste už určite počuli... Že ste si mysleli, že je to pravda?

"Keď ste v stane, na deke, alebo len tak si hoviete na tráve, dávajte si mimoriadny pozor, aký hmyz sa okolo vás potuluje. Veľmi nebezpečné sú ucholaky. Veľakrát sa už totiž stalo, že niekomu v spánku zaliezol tento malý tvor do ucha. No a keď už je v uchu, nemôže sa na takom malom priestore otočiť a tak lezie ďalej a ďalej... No a príde až k ušnému bubienku a keď sa nemôže viac pohnúť, pomôže si tými svojími klieštikmi a pretrhne ho. No a vy potom ohluchnete."

Nikdy nebolo dokázané čo i len jedno pretrhnutie ucha ucholakom. Tieto maličké stvorenia sú plaché. Aj keby sa už dostal do ušného priestoru, pocítite tak maximálne nepríjemný zvuk. Žiaden hmyz podobných rozmerov nemá silu bubienok pretrhnúť.

Verte neverte: Seriál o veciach medzi nebom a zemou

Som veľkým fanúšikom amerického mysteriózneho seriálu Verte neverte. Preto som sa rozhodol prvú rubriku založiť práve tomuto projektu. O čo ide? Čítajte ďalej!

Seriál Verte neverte má dovedna štyri série. Každá epizóda sa skladá z piatich samostatných príbehov. Tieto príbehy sú zamerané na tajomné udalosti. Nájde v nich duchov, upírov, strašidelné domy, neuveriteľné náhody, veštkyne, vlkolakov a mnoho ďalších záhadných javov.

Každá poviedka sa tvári, že je nakrútená na základe skutočných udalostí. No to nie je pravda. A na to ste tu vy, televízni diváci, aby ste zistili, ktoré z príbehov sa mohli stať a ktoré si vymysleli scenáristi. A verte mi, ani zďaleka to nie je také jednoduché.

Epizódami nás sprevádzajú dvaja skvelí hostitelia - James Brolin a Jonathan Frakes. Na začiatku každej epizódy nám ukážu nejaký optický klam aby nám dokázali, že nie všetko je také, aké sa zdá byť navonok.

No a zasa na konci každého dielu sa prostredníctvom moderátorov dozvieme, či sme tipovali správne. Teda, ktoré príbehy sú označené ako "fact" a ktoré zasa ako "fiction".

Vitajte na skutočne Strašidelnom blogspote!

Vítam vás na mojom novom blogspote! Jeho názov je jednoduchý a naznačuje zameranie blogu. Bude plný záhad, tajomstiev, duchov, monštier, hororov, strašidelných seriálov,... proste plný všetkého mysteriózneho.

Verím, že si získa svojich skalných čitateľov a stane sa najstrašidelnejším blogspotom na Slovensku :-)

P.S.: Príjemné zimomriavky vám želá Scheibi